Mexico 2010
19.01.10
Prvý deň nášho výletu dopadol nad očakávanie dobre. Na letisko vo Schwechate sme napriek snehovej kalamite v Paštikárni prišli včas, našli sme check-in, zabalili bágle do fólie, nemali sme nadváhu (teda padáky nemali nadváhu, my po vianociach áno), trafili sme na Gate C-54, prešli bezpečnostnou prehliadkou bez kontroly telesných dutín a v lietadle sme sedeli úplne vzadu. Iberia počas letu podávala občerstvenie vo forme bagetky za 10 Eur, tak sme sa poďakovali a tlačili do hlavy lepeňáky z domu. V Madride nás čakalo 10°C, taký srandovný hostel (za tie peniaze čo by sme nechceli) a krátka prechádzka po nočných uliciach. Celkom to tam ešte žilo, napriek tomu, že bolo po polnoci a dosť kosa. Tak sme si pozreli kam sa pôjdeme ráno najesť, po návrate do hostela sa chvíľu márne pokúšali pripojiť na wifi ku ktorej nám recepčný dal heslo, ale asi celkom netrafil a potom sme šli spať.
20.01.10
Po raňajšej naháňačke za španielskou paellou po celej ulici sme skončili v typickom espaňola fast-foode, kde trávia Madridčania ránko pri kávičke a dákom snacku. Nakoľko, ako zvyčajne, nezostalo času na prehliadku mesta, boli sme radi, že nás priložili do lietadla. Ešte šťastie, že bagáž už bola na ceste (aj keď, ako sme neskôr zistili, radšej sme si ju mohli vláčiť)... Cesta prebiehala veľmi príjemne, (ako sardinky v konzerve) a keďže nás obsluhovali len samé mladé a krásne letušky po päťdesiatke, pri svojom veku sa im podarilo 3x po sebe zabudnúť obslúžiť teamlídera "Starých a beznádejných". Pozreli sme si 3 nezáživné staré filmy a už sme pocítili ako má pilot zvládnutý rozpočet.
Na letisku bol vstup do Mexica pokojný a úspešne sme sa vyhli všetkým kontrolám aj s Kaučovymi neprihlásenými klobáskami. Najväčší stres nastal, keď sme zbadali našu bagáž. Robovi roztrhli bágel s padákom a mne ruksak s vecami.
Nastala asi najzaujímavejšia časť cesty. Z letiska sme sa vybrali autobusom do Tolucy a odtiaľ taxi do Valle de Bravo. Na mieste nás už čakali Vyparinovci aj s ubytkom.
21.01.10
Ráno vstávame do nádherne jasného dňa s modrou oblohou. Závoďáci vyštartovali hneď na El Penon. My takticky vyčkávame a využívame čas oboznamovaním sa s mestom dúfajúc v poobedné zlepšenie tradične divokej doobednej termiky. Po príchode na štart už bolo všetko, čo chcelo letieť vo vzduchu a poniektorí balili a odchádzali autami nazad do Valle. Vietor zosilnel a ostali sme sami. Dačo sme tréningovo potočili, lenže boh termiky už bol proti nám a nedostali sme sa na trať. Pri príchode na ubytovňu sme videli kŕdel padákov svahovať na La Torre kde sa bavkali az do večera. Tešíme sa na ďalšie dni, aj keď predpoveď nie je najlepšia. A ako by aj mohla - blížia sa preteky...
22.1.2010
Dnes napriek pôvodným informáciám, že to bude neletové kvôli silnému vetru, už o pol desiatej sedíme v taxíku a vejeme na štart El Penon. Tento taxikár si zrejme odskočil zo série WRC, lebo už po pár zatáčkach je Kuči bledý a medituje nad tým, koľko ľudí denne zahynie na cestách. Ale všetko dobre dopadne a keď sa dotrasieme (od strachu aj od slušne rozbitej cesty) na kopec, je tam už asi 150 pilotov v rôznych štádiách pripravenosti štartovať. Spoznávame medzi nimi aj Jorge Atramiza, jedného z protagonistov filmu Never Ending Thermal.
Chvíľu pozorujeme situáciu ale keď sa prví chrústi začínajú dvíhať nad štart ideme do toho tiež. Kým sa dostaneme v tom dave k tomu aby sme odštartovali, je už vo vzduchu celkom husto a to o to viac, že termika síce funguje, ale dostupy nie sú nijako výrazné, takže väčšina pilotov sa motá do 400 m nad štartom a len občas niekto odskočí na samotný El Penon a odtiaľ ďalej. Mne trvlo skoro hodinu kým som sa pustil preč, lebo som stále čakal, že to musí ísť vyššie a ono nemuselo. Kučimu cákli nervy (alebo pochopil situáciu) o niečo skôr ale bohužiaľ sa mu nepodarilo zdvihnúť a skončil na pristávačke pod kopcom. Horko zaplakal a ešte horšie zahrešil a šiel taxíkom aspoň si potočiť na La Torre.
Ja som sa medzitým vydal na trať hoci som poriadne nevedel kam vlastne letím, ale zavesil som sa na skupinku asi piatich padákov a snažil sa aby mi veľmi neušli. Zistil som pri tom, že môj obstarožný Intox (ktorý som vybalil po vyše roku) už má svoje najlepšie časy dávno za sebou a pri preskokoch som končil vždy o nejakých sto metrov nižšie než ostatní. Pre našinca je tiež dosť nezvyk že dotáča 3000 m a stromy má 200 m pod zadkom. Nejako sa mi podarilo dobabrať na koniec hrebeňa k anténam,ktoré slúžia dosť často ako otočný bod na pretekoch a tam som už teda absolútne netušil kam mám letieť. Nie že by som nevedel kde je sever, ale nemal som info, ako to mám odtiaľ do Valle letieť. Moja skupinka mi svižne zmizla keď sa mi podarilo vyhniť dosť hlboko pod kopec, takže už som nemal od koho opisovať a už som sa chystal že to pustím do dediny pod kopcom aby som bol aspoň pri ceste, keď sa spoza hrebeňa vynoril padák približne v mojej výške a cieľavedomo fičal za kopec, kam som pôvodne nemal nervy ísť ale povedal som si že keď môže on, idem aj ja, že oveľa horšie už to nebude. A ani nebolo. Síce už sa mi nepodarilo nejako významnejšie sa zdvihnúť, ale aspoň som sa kúsok priblížil k zamýšľanému cieľu.
Spláchlo ma pri dedinke Colorines, tak som si vyhliadol lúku vedľa futbalového ihriska na ktorom práve prebiehal zápas. Než som pristál, tak na lúke boli asi všetci diváci z ihriska a mal som dojem že aj niektorí hráči. Zbalil som si tentokrát sám a nepríjemná situácia nastala len vtedy, keď mi jeden z prizerajúcich doniesol plastovú fľašu s vodou že sa môžem napiť. Bolo to milé, ale hoci nevyzerala ani fľaša ani voda nejako výrazne špinavá, nemal som odvahu napiť sa, lebo sa mi nechcelo stráviť najbližšie dva týždne na záchode. Tak som sa vyhovoril, že mám vlastnú zásobu, spýtal som sa na cestu do Valle a šiel. V dedine som ukecal taxík za 20 pesos a za pol hodinku divokej jazdy okolo priehrady som bol v meste.
Po stretávke všetkých zúčastnených slovákov v headquarteri u Pištovcov sme sa s Kaučom vybrali na niečo "drobné" pod zub do tunajšej Vývarovne. Na výber bolo mnoho poživatín, ale okrem ryže a špagiet sme nič nepoznali a naviac všetko sa tvárilo ostro ako miestni gaučovia. Našťastie po krátkom dohovore našou brilantnou španielčinou s "majiteľom-kuchárom-čašníkom" v jednej osobe sa nám už na stôl nosili samé dobroty. Vštci sme vsadili na osvedčenú ryžu s niečím iným. Ja zeleninovo hríbový vývar, Kaučo hovädzie na šťave a Robo papriku plnenú syrom obalenú v trojobale. Naviac posledne menovanemu sa málilo pôvodnej ostrosti, tak si okorenil drvenými čilipapričkami na stole. K tomu viac-menej neobmedzené množstvo placiek (pre mňa našťasťie), lebo ledva som stíhal hasiť oheň v ústach Manzanelou čo je miestny jablkový nápoj.
S plným bruškom sme sa vybrali dostáť jednému z našich záväzkov na prechádzku po meste. Konktétne tento bol o chudnutí (aby sme do jari odľahčili našim preťaženým padácom), aj keď mám pocit, že budeme skôr bojovať s nepribratím dalšieho zbytočného nákladu, nakoľko tunajšia strava je síce pre odvážnych, ale výdatná a celkom jedlá. Po návšteve trhoviska sme zamierili k na kopci týčiacemu sa kostolíku a nádhernému futbalovému ihrisku. Tých je tu mimochodom minimálne na každého hráča jedno. Teda ihrísk sme videli na každom rohu niekolko, ale futbalistu zatiaľ žiadneho. Tradičným prvkom tunajšej architektúry sú spletence elektrických drôtov a káblov od káblovky pred kždým domom. Ale našli sa aj výnimky, kde by si aj naše nežnejšie polovičky prišli na svoje. Krásne záhrady, ploty obrastené kvetmi, poprípade ohnivé farby domov sa tu, rovnako ako u nás, dajú zočiť. Ale kedže tu Sol zapadá rýchlo a rovnako rýchlo padá aj teplota vzduchu trielime v kraťasoch a tričku rýchlo do kosy našej ubytovne, kde sa tešíme na teplo ďalšieho dňa.
prelet Velky Robo
23.01.2010
Dnešne ráno bolo opäť ako vymaľované na aktivity každého druhu. A keďže jeden človek nemôže stihnúť všetko, rozhodli sme sa dnes s Robom rozdeliť. Ja s Kaučom vyrážame na El Peňon a Robo uspokojený po včerajsom výkone hneď ako sa dozvedel o možnosti inak stráviť deň sa pridal k partičke okolo Peťa Vyparinu na poznávací výlet na sopku Nevado de Toluca ktorá s výškou 4.680 m je jednoznačne najvyšším bodom v okolí.
Na El Peňone prebiehalo všetko ako po ostatné dni, bezoblačná termika pomaly začínala pracovať, tak Kaučo zavelil vpred a šlo sa na to. Dnešným motom bolo zas nevyhniť, čo pri takto "silnej" termike nebol problém a mnoho luďí uviazlo na náhornej plošine, ktorá sa dvíha po pravej strane od štartu a stojí v ceste smerom na Valle de Bravo. To je vlastne jedna zo záludností tunajšieho lietania. Lieta sa tu akoby v dvoch poschodiach, keď si na štarte natočíte čo to dá a pritom bokom od Vás točía padáky o viac ako kilometer vyššie.
Proste plošina funguje nezávisle. Nakoľko je tu, ako už bolo spomínané, kopa ľudí a nie všetci poznajú pravidlá lietania a točenia, ba niektorí hádam ani nevedia točiť a len kvalita ich krídel ich vyniesla k oblohe, treba si dávať pozor viac na pilotov letiacich okolo Vás než na nejaké brutálne stupáky. Ale aby sa nepovedalo, že termiky nieto, v priebehu dňa, ako sa človek sunie krajinou, natrafí aj na miesta, kde mu vybieli vário aj tvár. Ľahko sa to pozná najmä večer, keď padáčkarom žiaria tváre nie len od krásnych zážitkov počas dňa, ale aj od slnka :-).
Počas dnešného dňa som zas zbytočne ukazoval stupáky ostatným spoluletcom v skupinke, čo by nebol až taký problém, keby som lietal na rovnako výkonnom krídle, lenže čo sa mi podarilo nabrať na natočených metroch som stratil na kĺzavosti a rýchlosti, tak som skoro každý stupák začínal pod nimi. Obzvlášť ma dnes znervózňoval pilot na žltom ušatom Advance, ktorý pri točení div nevypadol zo sedačky a každý zásah riadičkou mu krídlo vypadávalo zo stupáku a razom sa stalo, ze si to mieri rovno na mňa. Keď to spravil asi štvrtý krát a navyše pri preskoku, pozerám dole a on mi kamarátsky kýva, som sa rozhodol zbaviť sa ho. A najlepšie raz a nadobro, vytiahol som ho do stredu náhornej plošiny a našiel pekne roz....ný stupák a za nejakých päť minút bolo vymaľované. Borec pomaly balí padák do karfióliku a ja sa snažím napojiť na našu skupinku dvoch nanukov, jedna Mantra a Gin. Žiaľ to isté, čo som vyviedol teraz ja mi bolo oplatené, chlapíci sa vybrali proti vetru krížom cez plošinu a za okamih mám také manko výšky, že prestávam tlačiť speed a otáčam to k "sopke" - samostatnému kopcu pred jazerom a mierim krížom cez vodu na pristávačku. Škoda, možno s Aresikom by to šlo, ale aj tak som si pekne polietal a istota doklzu a pristátie pri dome zvíťazila nad snahou o vyhnitie niekde v kopcoch, odkiaľ sa naozaj ťažko, dlho a niekedy aj draho vracia. Dnes sme mali mavyše v pláne sanitárny deň, keď sme si včera kúpili prach na pranie :-O, ale aj to treba na cestách.
Výlet na vulkán prebiehal prvé dve hodiny jazdy taxíkmi tiež celkom normálne, avšak keď sme došli k začiatku národného parku ktorý sopku obklopuje, dozvedeli sme sa, že sa tam koná nejaká akcia a že nás hore nepustia. Tak sme chvíľu slovensko-poľsko-španielsky nadávali a potom sme sa dohodli, že sa aspoň pôjdeme pozrieť na motýle Mariposa Monarca podľa ktorých je pomenovaný aj tunajší závod kategórie FAI 2, ktorý začína v pondelok. Tieto motýle sú zvláštne tým, že každoročne migrujú asi 6000 km až z Kanady aby v Mexiku prezimovali.
Od parkoviska je to k samotnému zhromaždisku motýľov ešte nejakých 20 minút pešo do kopca, tak väčšina výpravy volí dopravu na koňoch, mne sa to javí tak, že by som toho koňa musel od pol cesty niesť ja, tak idem po svojich. Keďže nechcem zdržovať, tak sa snažím držať krok s konskou skupinou a zisťujem že rýchly výšlap do kopca v nadmorskej výške 2.800 m je celkom haluz a rozmýšľam či keď vypľujem pľúca, nájdem ich cestou naspäť na mieste. Nakoniec som došiel tretí od konca, čiže dva kone som predbehol, na čo som náležite hrdý.
Motýľov s rozpätím krídel asi 10 cm je v tom lese niekoľko habadejov, vzduch je ich úplne plný, všetko sa to hmýri a poletuje, tak všetci fotia a točia o 106. Keď sa nabažíme toho neuveriteľného divadla, zbehneme dolu (to mi ide podstatne lepšie ako hore), sadneme do taxíkov a za chvíľu už sme späť vo Valle de Bravo kde ešte je dosť času na to, aby sa niektorí vyviezli na La Torre a polietali si pri klesajúcom slnku.
Podvečer prebieha v pokojnej atmosfére tohto malebného mestečka a kedže je dnes sobota, na uliciach stretávame ludí z hôr (neviem, či sú to nejakí indiáni, alebo čo, len sú v krojoch a evidentne nie z mesta), ako predávajú svoje výrobky, kroje a rôzne gorálky. Na uliciach sa hoduje a hrá muzika pri ktorej zaspávame...
24.01.2010
Nedeľné ráno nás privítala vrava na ulici pod oknami, kde sa miestni náhlia na tradičné víkendové trhy, kde sa dá nakúpiť naozaj veľa potrebných aj nepotrebných zbytočností. My si túto rozkoš nechávame na teraz újsť a zahajujeme prípravu na dnešný letový deň. K počasiu sa uz netreba vyjadrovať, pomaly sa zohrievajuci vzduch mení svoju teplotu zo skoro mrazivého rána na horúci deň. Nám pomaly dosychajú oprané veci, ktoré pribaľujeme do batohov a po raňajkách očakávame príchod nášho dohodnutého taxi, ktorého sa nám podarilo včera ukecať na lepšiu taxu. Štandardne sa platí za prevoz z Valle na štart 150 $(Pesos), ale nás vozí za rovnú stovku. Čakanie si spríjemňujeme kecaním so Slovincami a práve dorazivšou českou výpravou na čele s Davidkom Ohlídalom a Radkom Večerom. Spolu s nimi prišlo aj ďalších osem dobrodruhov z Čiech popasovať sa s tunajšou termikou.
Na štarte obvyklý rituál, len miesto, ktoré sme si vybrali pre štart je plné malých halúzok, ktoré sa motajú do šnúr. Tak podľa toho vyzerajú aj štarty na niekoľký pokus. Po odštartovaní pomaly naberáme výšku na odskok na "vajce" ako sa prezýva samotný masív El Peňonu, kde začína ozajstný boj v dňesnej slabej termike a ešte slabších dostupoch. Po obletení v malej vzdialenosti skalnatého masívu, na ktorý už od rána praží slnko v slabých bublinkách len strácame výšku a pokračujeme do kotla na takzvaný "crazy thermal", miesto, kde sa obvykle trhaju desinkové stupáky. Robovi sa darí nastúpať a skočiť k platu, ja som prilietal síce z väčšou výškou, no som spláchnutý až na samé dno pod skalu a začinam sa zachraňovať na úrovni lesa s výškou, s ktorou už nie je šanca doletieť ani na pristávačku. Som však relatívne v pohode, nakoľko už z minula tu mám vyskúšané malé políčko v závetrí predhoria štarovačky, kde som už viac krát nútene pristál. Podarí sa mi opäť vyškriabať, na nejakú lepšiu výšku pre manévrovanie a hľadanie termiky v širšom okolí, no príbeh sa opakuje a zas lížem stromy. Takýmto trápnym spôsobom som dnes presvahoval niekoľko krát nie len "vajce", ale celý hrebeň náhornej plošiny po celej dľžke cca 10 km. Strávil som tu skoro dve hodiny a keď už v okolí neostali takmer žiadne krídla odhodlal som sa stoj čo stoj opustiť tento priestor a dostať sa aspoň do Valle.
Nastúpil som na rozbitú bublinku a skočil s ňou dozadu v nádeji, že sa chytím, no nestalo sa a ostal som za "sopkou" ďaaaaaaleko od civilizácie. Pri výbere pristávačky som na zemi videl krídlo, tak sadám k nemu, no aké bolo moje prekvapenie, keď som zistil že nešlo o pilota, ale jedného mexičana čo učil 13 ročného syna dvíhať padák nad hlavu. Tak sme sa zoznámili, trochu pokecali a z pána sa vykľul doktor- chirurg a endoskopista. Pán Dr. Pablo Tarsicio Urbine Ramiréz bol taký milý, že ma ponúkol oranžádou na svojej víkendovej haciende, na ktorej som mu nechtiac pristál a ešťe ma aj "pribalil" spolu s rodinou do ich nového autíčka, čo kúpili dcére a teraz ho zabehávali a odviezli ma do Valle. Cestou sme ešte s týmito milými ľuďmi pokecali o Slovensku, Mexiku, lietaní a rodinke. Bolo to super stretnutie, najmä kedže neviem ani ceknúť po španielsky, našťastie aj všetci štyria rozprávali nemecky aj anglicky. Už hádam k dokonalosti chýbalo, aby vedeli aj po slovensky :o))
Do Valle sa dostávam neskoro podvečer a tak stíhame len večeru - dnes tacos s všetkomožným, poliaty niečim ohnivým a koopu zeleniny a hlavne opečená celá cibuľa. V headquarteri prebieha opening ceremony a briefeng na zajtrajší štart Monarca open. My zahajujeme prípravu na odchod z Valle a hľadáme vhodný povoz v rent a care a miesta, ktoré chceme navštíviť až dlho do noci.
TRACKLOG - Kučo
Robov pohľad na dnešný letový deň:
Štartovú časť po El Penon popísal Kučo dostatočne, mne sa po prvom natočení darí skočiť na hranu náhornej plošiny, ale zdvihnúť sa ďalej nie a nie. Vozím sa tam hore-dole ešte s tromi ďalšími zúfalcami a čakáme kedy sa to konečne odtrhne. Nakoniec to prišlo, točím síce rozbitú ale štvorku a dostávam sa aspoň do výšky použiteľnej na to, aby som sa dostal nad ďašiu hranu, ktorá je nafukovaná juhozápadným vetrom a kde očakávam stúpanie. To tam síce je, ale dostupy sú dnes ešte slabšie ako predošlé dni a pred sebou mám dosť dlhý preskok cez dolinu okolo "troch kráľov". Snažím sa teda nabrať čo najviac výšky, ale je to ťažký boj, vždy keď už to vyzerá že tento stúpak bude ten pravý, tak skončí v 2700 metroch... a to je na ten preskok výška len pre pevné nervy. Takže po niekoľkých pokusoch dostať sa vyššie sa rozhodnem, že pevné nervy mám, a púšťam to cez dolinu.
Ku svahu dolietam v ešte relatívne použiteľnej výške, možno aj preto že dnes letím na Arese a predsa len je to "o niečo" lepšie ako na tom starom vypĺznutom Intoxe. Avšak práve vo chvíli, keď sa potrebujem zachraňovať sa mi prvý krát stane to, čo už som veľakrát počul od iných ale ešte nezažil a to, že mi zrejme začal telefón ovplyvňovať vário a to vydáva také zvuky ktoré by som od neho teda nečakal. Hlavne ale nepípa keď má a tak sa pár metrov nad stromami orientujem len podľa ďalších padákov ktoré tam prilietajú a začínajú točiť. Našťastie keď sa trochu zdvihnem tak sa elektronická búrka ukľudní a vário už zas robí to čo má. Keď dotočím a vydám sa na preskok snažím sa vypnúť telefón čo mi v tomto živom vzduchu nerobí práve dobre, ale nakoniec sa podarí. Pár kilometrov pred anténami, ktoré som si zas vybral ako otočák vidím že sa tam pár krídel zdvíha do celkom slušnej výšky ale keď tam doletím, tak zjavne práve skončil interval a ja hnijem pod kopec len taký fukot.
Tak som začal strašne pi....ť a pomohlo, vzápätí som začal stúpať, dostal som sa nad plošinu a vydal sa na cestu nazad. To som ešte nevedel, že najbližších desať kilometrov budem utekať po stromoch a nebudem schopný dostať sa nad hranu. Keď už to vyzeralo ozaj zúfalo a vyhliadal som si na ktorej lúčke pristanem, som zase začal nadávať tak nahlas, že sa stúpak odtrhol a podarilo sa mi vytočiť dostatočne vysoko, aby som mohol letieť k sopke, pri ktorej už vtedy sedel Kučo s pánom doktorom (o čom som samozrejme nemal ani poňatia). Pred ňou som ešte chytil slabučké stúpanie, ktoré ale malo presne potrebný znos smerom na Valle a tak som sa viezol, až som doletel k vrcholu La Torre, trochu si to poobzeral a letel som nad vodu a nad pristávačku a užíval som si výhľady na jazero a mesto.
Fotiek je dnes malo, vo vzduchu sme nestihali...
TRACKLOG - Robo
25.1.2010
Náš dnešný, a zároveň posledný deň lietania vo Valle pred odchodom na náučnopoznávací výlet začal hrozným dupotom a úprkom našich poľských spoluobyvateľov s batohmi na ramenách trieliac cez dvere na ulicu k zrejme pristaveným taxíkom. My na seba neveriacky pozeráme, či horí, alebo sme zaspali nástup na dnešný deň. Žiadna panika v našich radoch sa však nekoná a z postieľky vylietame pekne pomalučku-polehučku, tak ako sa k nášmu veku patrí. To len pretekárov zachvátila závodnícka horúčka. Dúfame, že to nie je nákazlivé a začíname s prípravou na dnešný deň. Ani sa nenazdáme a už na nás trúbi náš povoz. Pri príchode na štartovisko je už cesta obsiata autami a na vrchole sa hemží dav pilotov - závodníkov. Na radu Peťa (Vyparinu) sa hneď chystáme do vzduchu, aby sa nám nestalo, že nebudeme vpustení do štartovej "koridy" oplotenej reklamnými banermi. Pred štartom sa dohadujeme, že dnes by sme konečne mohli letieť spolu, tak vše ujednáno, no aj tak obaje niekde v hĺbke mysle tušíme, že to nebude mať dlhého trvania. Po štarte natáčame trocha výšky a prášime ako na pomyselnom druhom a treťom mieste na tento snáď najobtiažnejší bod každodenného snaženia smerom na crazy thermal a následne na plato. To je zhruba tak všetko, čo sme spolu polietali, od tejto chvíle sa už len z diaľky sledujeme ;-)
Na rozdiel od Kučiho ja si na El Penone poctivo dotáčam aby som na plošinu doletel aspoň v jej výške a tento moment je dnes rozhodujúci, pretože zatiaľ čo ja sa vozím na hrane a čakám na stúpak, Kuči sa hlboko v doline snaží zdvihnúť, ale šťastie mu nepraje. Oblieta prvé rebro v nádeji že na náveternej strane to bude lepšie a aj sa dostáva nad hranu, ale vzápätí je sfúknutý naspäť dolu a tak bojuje v malej výške ešte dosť dlho, skúša všetky možné varianty, nasvietené skaly, záveternú termiku... ale nič z toho dnes nie je na jeho strane a postupne klesá až na pole pod kopcom.
Mne sa darí držať akú-takú výšku aby som sa dokázal posunúť na ďalšie rebro a natočiť si pred preskokom. Letím prakticky rovnakú trať ako včera, ale dnes sú dostupy snáď ešte nižšie, takže je to boj. Preskok doliny nebol až taký tragický ale zdvihnúť sa do dostatočnej výšky aby som mohol letieť ďalej sa ukazuje ako riadna skúška trpezlivosti. Som rozhodnutý doletieť aspoň do Valle, ale to znamená preskočiť zalesnenú náhornú plošinu a to sa mi vo výške stromov nechce. Tak si stanovím odletovú výšku na 2.800 m a čakám. Niekoľkokrát sa dostanem cez 2.700 ale vyššie sa neviem vyhrabať. Tak mi asi po hodine trpezlivosť dochádza a odlietam nad les s malou dušičkou dúfajúc, že ma tam niečo podrží a doletím aspoň na plešinku pod sopkou kde by sa dalo núdzovo pristáť.
Šťastie ktoré dnes Kučimu chýbalo stálo pri mne a cestou stretávam pár nuliek s ktorými sa doveziem až nad obývanú oblasť s možnosťou pristátia a už si vyberám ktoré pole bude to pravé, aby som niekomu nepodupal úrodu, prípadne aby mňa nepodupal nejaký dobytok tam sa pasúci, keď necelých 100 m nad zemou nabúram do niečoho čo sa podobá na stúpanie ale keďže som v závetrí sopky tak mám pocit že som pristál na niektorého z býkov pod sebou. Držím sa zubami nechtami toho bordelu a darí sa mi aj za pomoci dvoch priletivších dravcov vytočiť asi 200 metrov, čo už začína vyzerať nádejne že by sa mi mohlo podariť doletieť na pristávačku. To ale znamená preletieť dosť veľký kus jazera a hoci je teplo, kúpať sa mi veľmi nechce a s padákom už vôbec nie. Tak sledujem opadanie a kĺzavosť a letiac po vetre začínam veriť že pristanem suchý. Nakoniec sa moje obavy ukázali ako plané a nad pristávačkou mám ešte 150 metrov, tak sa zas kochám a spokojný pristávam.
Keď prídem do nášho dočasného domova, Kuči už je tam. Z miesta svojho nedobrovoľného pristátia sa mu veľmi rýchlo podarilo odviezť na korbe pickupu, takže má pekne opálené ruky až po tričko :-). Nejaký čas strávime komunikovaním po internete a potom sa ideme do mesta najesť. Včerajšie tacos nás natoľko oslovili, že ideme do toho istého podniku kde si sediac na lavičke na ulici dávame do nosa. Aby sme náhodou neschudli, tak si ešte kupujeme celé pečené kurča z ktorého väčšiu časť zdlávime v dome.
Zajtra sa nám snáď už naozaj podarí vydať sa na cesty smerom na Oaxaca a Cordobu, takže je ľahko možné, že najbližší report bude mať niekoľko dní zdržanie, podľa toho ako sa nám bude dariť dostať k internetu. Kto by chcel naďalej sledovať dianie vo Valle de Bravo na pretekoch Monarca Open, môže si pozrieť stránky PerfectFly
26.01.2010
Ešte včera sme pobalili väčšinu našich vecí, aby sme sa zbytočne nezdržovali a mohli radšej dlhšie spať, predtým ako vyrazíme na cesty. Ráno už len odnesieme to čo nechceme brať so sebou k Pištovcom na izbu, zájdeme do paraglidového shopu aby sme tam nechali naše Intoxy, ktoré by sa tu mohlo podariť predať, zase si ich donesieme späť lebo chlapík s ktorým sme predtým hovorili má prísť až poobede a sadáme do taxíku aby nás odviezol na autobusovú stanicu. Prichádzame tam práve vo chvíli keď autobus do Tolucy vychádza na ulicu. Náš taxikár mu promptne zablokuje cestu a šofér nás bez problémov naloží, čo nám pripadá ako že máme šťastie, až do chvíle keď zistíme, že sme si ten autobus mohli zastaviť priamo pri dome (ako to tu ľudia bežne robia) a ušetriť za taxi. Ale hlavne že sa vezieme. Cesta prebieha bez problémov a za hodinku a pol sme v Toluce.
Ďalšie taxi do autopožičovne je trochu komplikovanejšie, lebo hoci taxikárovi dávame napísanú adresu a spočiatku sa tvári suverénne, je stále jasnejšie že dosť dobre nevie kam ide. Po jednej zastávke aby sa opýtal nás už vykladá pred Europcarom, kde ale zisťujeme, že tam niet ani nohy, len na dverách je telefónne číslo. Chvíľu bezradne pozeráme po sebe, ale taxikár je ochotný tam zavolať a dozvedáme sa že o 5 minút niekto príde. Ostávame čakať. Do pol hodiny už sedíme v Chevy Aveo a každú chvíľu platiac mýto ideme po diaľnici smerom na Mexico city.
Za prekvapivo krátky čas sa už noríme do jeho ulíc a pochopiteľne začíname blúdiť. Najprv to skúšame len podľa značenia, ale to strácame a už vôbec netušíme kde sme, tak zastavujeme v malej uličke a snažíme sa zorientovať. Zisťujeme, že sme pár metrov od hlavnej cesty po ktorej potrebujeme ísť, ale odbočiť môžme len do opačného smeru ako potrebujeme. Tak to tam pustíme, dúfajúc že sa niekde bude dať otočiť. Vzápätí prichádzame na križovatku, kde to vyzerá že by to šlo, hoci značka hovorí niečo iné. Usúdime, že to riskneme a keď naskočí zelená, odbočíme doľava... a razom sa ocitáme v čistom protismere. Zatvárame oči, nevšímame si trúbenie, ešte jedna ľavá a sme tam kde potrebujeme a len dúfame, že niekde nablízku neboli policajti.
Odtiaľ už je to takmer bez problémov von z mesta a smerom na Pueblu. Popri ceste ešte sledujeme asi najväčšiu dominantu okolia, minimálne čo do veľkosti a tou je v mraku čiastočne schovaná sopka Popocatepetl (na ktorej sa podľa neoverených info dá aj polietať). Aj tu sme si vybrali "camina cuota", čo je platená diaľnica. Kilometre za nádherného slnečného počasia utešene pribúdajú a nám neutešene rýchlo ubúdajú pesos z peňaženky za platené úseky. Pomaly stúpame a keď len tak pre zaujímavosť zapneme GPS, zisťujeme že sme v 3.200 mnm, čo je výška ktorú sa nám vo Valle nejako nedarilo vytočiť.
V diaľke sa nám spoza suchých kopcov začína v opare vynárať obrovský zasnežený kopec Pico de Orizaba, ktorý sa majestátne týči do výšky 5.636 metrov. Je ho možné sledovať až zo vzdialenosti 150km! Ako sa blížime k tejto dominante, začíname sledovať pribúdanie obláčikou na oblohe, čo spočiatku vnímame ako dobré znamenie, avšak pri príchode do horského sedla pri meste Cordoba nevychádzame z údivu a ideme si oči vyočiť. Takýto obrat sme nečakali ani v najdivokejšom sne. Absolútne bezoblačné bezvetrie a príjemné teplo sa prechodom cez spomínané sedlo zmenilo na 100% hmly a chladu, že zapíname kúrenie na 70%. To nevravím, že je na našich ojazdených pneu (miestami majú možno aj 2mm) problém udržať auto v stope pri silnom nárazovom vetre.
Schádzame nepreniknuteľnou hmlou do údolia mesta Cordoba a okolie sa mení zo suchej pustatiny na bohatú zeleň, všade stromy, kríky, mach a potoky okolo cesty. Evidentne tu kondenzuje všetka vlhkosť od mora ktorá sa nedostáva cez vysoké hrany náhornej plošiny, kam odchádza už len suchý vzduch bez kvapky vody. Keď vypadneme z hmly zastavujeme pri jednom moste na prehliadku, avšak ako jediní v sandáloch a kraťasoch rýchlo pociťujeme zmenu podnebia a po pár sekundách prášime do vyhriateho auta. Tu si Robo uvedomuje, že posledný let na XC z tejto síce nádhernej oblasti videl niekedy z roku 2008!!!, čo zrejmä nebola náhoda. Opúšťame v panike túto PG destináciu a sunieme sa pod temnou oblohou rovno k moru.
Do Veracruz prichádzame po ôsmej večer a konečne využívame nejakú možnosť občerstvenia. Sadáme po krátkej prechádzke do čistulinkej taquerie typu našich cukrární a dráždime naše vysušené pery s tacos a ohnivými salsmi, ktoré hasíme množstvom limetiek a Manzanilou. Ostáva posledný bod dnešného dňa a to nájsť nocľah, čo v tomto turisticky atraktívnom prímorskom letovisku pracháčov plného obrovských hotelov s rovnako obrovskými cenami nie je žiadna sranda. Skoro sa nám však darí zatočiť do popri ceste stojaceho motorestu. Pri otázke "quanto cuesta" dostávame čudnú odpoveď "dosciento per tre ora" čo si v panike uvedomujeme, že to asi nie je hotel na celú noc a trielime v ústrety ďalším možnostiam.
Našťastie toto mám už nacvičené z rodinných dovoleniek v Chorvátsku a viem, že treba len skúšať a ono to vyjde. Aj tak je a na tej istej ulici nachádzame hotelík za 300$ (pesos) pre dvoch s telkou a klímou s parkovaním vo dvore. Som tak spokojný, že na recepcii skúšam už len zo zvedavosti, ci "neveje" wifi?! a bolo by to snáď dokonalé. K môjmu prekvapeniu "veje" a tak s úsmevom na perách vybaľujeme a ideme si oddýchnuť...
27.01.2010
Dnes v noci sme sa konečne netriasli od zimy, pretože klíma v Mexickom zálive je dosť odlišná od náhorných plošín stredu Mexika. Ráno sa budíme do polojasného počasia a ideme sa pozrieť na more. Slnko je občas schované za mrakmi, ale keď vykukne, tak riadne pečie. Na kúpanie to ale nevyzerá, tak si len namočíme nohy a prejdeme sa po pláži vo Veracruz. Potom sadáme do auta a v Boca del Rio si dávame na obed enchilladas s kuracím mäsom.
Vzápätí pokračujeme v ceste smerom na Oaxaca (vyslovuje sa Uachaka, ako nás poučila teta v Europcare), kde by mal byť použiteľný letový terén. V rovinách prvých 100 kilometrov vidíme desiatky dravcov točiť termiku vo výškach od 20 metrov až po mraky a strašne im závidíme, lebo my nemáme kde odštartovať. Sú tu úseky cesty dlhé snáď cez 10 kilometrov, na ktorých keby nebolo treba predbiehať, tak človek nemusí pohnúť volantom. Terén sa postupne začína dvíhať a rovných úsekov ubúda. Z Tuxtepecu je to do Oaxaca ešte 200 kilometrov a zdá sa nám, že tam budeme za chvíľu, lebo doteraz sme po síce neplatených ale slušných cestách fičali skoro ako po diaľnici.
Vedeli sme síce, že náš cieľ je podstatne vyššie ako naša aktuálna poloha, ale ani nás nenapadlo, že takmer celý zbytok cesty nebude rovno ani 20 metrov. Štveráme sa nekonečnými serpentínami vedúcimi hustým, skoro tropickým lesom do výšky asi 2000 metrov kde dosahujeme základňu a ďalej pokračujeme v mraku. Stúpanie stále pokračuje, občas to vyzerá že už pôjdeme z kopca, ale je to vždy len na chvíľu a zas hore a hore. Trvá dobré dve hodiny, kým hmla začína miznúť a nad nami sa objavuje modré nebo. Otvára sa nám nádherný pohľad na more mrakov pod nami, tak robíme pár fotiek a utekáme späť do auta, lebo je tu už riadna kosa. Stále stúpame až konečne vo vyše 2800 metroch prichádzame na nasvietenú stranu kopca a odtiaľto je výhľad na mraky pod nami ešte oveľa lepší.
Teraz je to už viac-menej v jednej úrovni, ale stále sme v kopcoch, takže serpentíny pokračujú, akoby nám chceli vynahradiť tie ranné rovné úseky cesty. Slnko pomaly (teda skôr rýchlo) zapadá a my sa plahočíme tmou ďalej až v hĺbke pod nami zbadáme veľké rozsvietené mesto. Konečne Oaxaca. Máne za sebou pekných vyše 300km na tachometri a sme zvedaví čo nás čaká ráno...
28.01.2010
Počasie hneď od rána dáva tušiť, že by to dnes mohlo byť, tak neváhame a už o pol deviatej odchádzame z motela a vydávame sa hľadať štartovačku o ktorej vieme len jej súradnice a že Mirko Matovič z nej pred dvoma rokmi uletel takmer 80 km, čo je dosiaľ najlepší evidovaný výkon z tohto miesta.
Samozrejme minieme tú správnu odbočku ale zájdeme si len pár kilometrov a s pomocou GPS už navigujeme neomylne. Asfaltka sa po pár sto metroch mení na prach a začíname stúpať na kopec priamo pred nami, na ktorom už vidíme štart vo výške 2300 metrov. Cesta je rozbitá tak, že mi začína byť ľúto nášho Chevy Aveo, ale zas je z požičovne, tak čo...
Cesta na kopec nám trvá asi hodinu a keď prídeme k určeným súradniciam nachádzame štartovačku vo veľmi slušnom stave, s kobercami aj rukávom. O chvíľu sa objavuje "pani domáca" a nekompromisne si pýta 20 pesos za štart. My zas nekompromisne vyťahujeme stovku z ktorej nemá vydať, tak sa musí uspokojiť s 13,60$ ktoré naškrabeme po vreckách. Na Kučiho ubezpečenie že jej to doplatíme zajtra sa len smeje, ale nerobí z toho drámu a necháva nás tak. Keďže sme prišli na kopec autom a sme len dvaja, jeden musí robiť zvoz, ak teda nechceme potom niekoľko hodín šlapať v tom pekle hore. Kuči sa obetuje, tak ja sa rozbalím, počkám na prífuk a hop do vzduchu. Štart je orientovaný na východ a vietor je len slabučký juhovýchodný, takže termika si to tu upravila na čistý ksicht.
Hneď po štarte chvíľu hnijem kým doletím na jedno z dvoch rebier, ktoré vybiehajú z oboch strán štartu do doliny, nad ním chytám prvý šprajc a dvíham sa asi 500 metrov nad štart. Hrebeň je natiahnutý od JJV na SSZ tak sa vydávam na sever, hoci tuším že niekde severne od nás je letisko Oaxaca, ale keď tam letel Miro, tak dúfam že to prejde aj mne.
O chvíľu chytám poriadne stúpanie a dotáčam prvú dnešnú (a vlastne aj Mexickú) základňu (vo Valle sme za celú dobu nevideli ani chmárku) vo výške 3600 metrov a na moment miznem v mraku, ale o pár sekúnd som von a podľa tieňov na zemi letím ďalej. Zisťujem že v tenkých rukaviciach je v tejto výške sk....á zima, tak si naťahujem ešte zimné, ktoré mám našťastie poruke. Potom už je to paráda, od mraku k mraku, základne sa postupne dvíhajú a po necelých 25 kilometroch sa hrebeň rozpadáva na jednotlivé kopce, tak sa otáčam a letím späť. Stúpania už nie sú také husté, ale keď sa objaví, tak poriadne.
V jednom takom päťmetrovom stúpaku si dotáčam osobný výškový rekord cez 4000 metrov kam sa medzičasom posunuli základne a odtiaľ už viac-menej na doklz dolietavam takmer na miesto štartu. Ešte musím obletieť to rebro na ktorom som točil prvýkrát aby som uzavrel trať a potom už len letím nad dolinu aby som si vyhliadol vhodné miesto na sadnutie. Priamo pred sebou v dosť veľkej diaľke vidím lietadlo ako si nalietava na letisko, ktoré som počas letu objavil, ale je dosť ďaleko v doline, tak to neriešim.
Samozrejme keď treba pristáť, tak to nosí úplne všade ale keď do mňa nabúra štvorka, tak mi to nedá a vytočím ešte asi 500 metrov aby som sa pokúsil letieť ešte kúsok na juh, ale vietor mierne zosilnel, takže to až tak nejde. Tak len balónujem smerom k ceste a keď nájdem klesanie, tak ho točím, aby som sa nejako dostal dole. Pristávam na poli pri ceste na štart, posielam Kučimu SMS kde som a o chvíľu už sedím v aute a ideme do Oaxacy nájsť internet a prípadne ubytovanie, ale vyzerá to tak, že skončíme v tom istom moteli ako včera.
Internet skúšame poriešiť pripojením na univerzitnú sieť, ktorá včera večer pekne fungovala. Dnes sa síce pripojíme, ale nedokážeme sa dostať von, tak ideme do verejnej internetovne, kde nás pobavia cenou 8 pesos za hodinu.
Zajtra mienime ostať tiež tu, ale tentokrát chceme ísť hore taxíkom, aby sme nemuseli riešiť auto...
29.1.2010
Ráno nás víta nepríjemným prekvapením, hoci sme s ním tak trochu počítali... nebo je zatiahnuté cirovitou oblačnosťou. Napriek miernemu pesimizmu sa vyberáme na kopec, tentokrát ale auto nechávame dole a na štart Santa Ines ideme taxíkom. Sme tam pred jedenástou, ale do vzduchu sa nijako nehrnieme, lebo spomínané ciry tlmia termiku natoľko, že ani domáci profesori sa nedokážu zdvihnúť viac ako pár desiatok metrov nad štart a nikde ani náznak kumulov nám tiež hovorí, že treba čakať.
Vydržíme to skoro dve hodiny a potom si hovoríme, že lepšie to aj tak nebude. Štartujeme takmer súčasne a hneď sa púšťame vpravo od štartu kde vidíme točiť štvoricu miestnych operencov. Je to slabučké, tak pátrame na vlastnú päsť a darí sa nám každému chvíľu niečo natočiť a vzápätí to zas stratiť. Takto sa sunieme po prednom hrebeni, ktorý po štyroch kilometroch končí dosť širokou priečnou dolinou na preskok ktorej nemáme výšku ani chuť. Vraciame sa smerom k štartu a každému inde sa nám podarí získať nečakane slušnú výšku. To už sa objavujú aj nejaké "vatičky", napriek tomu že ciry sa od západu stále nasúvajú.
Letíme chvíľu spolu, chvíľu každý sám, podľa toho ako sa nám darí nachádzať (a udržať) stúpanie. Dostupy sú dnes o niečo slabšie ako včera, ale 3.900 tiež nie je na zahodenie (čo by za to človek dal u nás, že? :-)). Trochu ďalej ako včera (čiže nejakých 25 km od štartu) sa otáčame a vraciame sa späť. Kuči letí viac dolinou, ja bližšie k hrebeňu a nejakú dobu držíme obaja nádejnú výšku, ale dlho nám to nevydrží a začíname hniť. Nejaké mraky sa ešte tvoria nad náhornou plošinou vpravo od nás, ale nad dolinou je to bieda a Kuči o chvíľu už hľadá miesto kde sa mu bude prášiť od sandáľov. A veruže o chvíľu, veď sklesať z výšky 3.247 amsl na 1.701 amsl, čiže vyklesať 1.500 m v jednom stabilnom klesáku, tomu sa medzi nami vraví - trafiť to!
Ja ešte chvíľu bojujem v malej výške a začína to vyzerať nádejne, mám nad sebou mrak a točím metrík a pol, keď zrazu vpálim do klesáku skoro 5 m/s a hučím ako voľným pádom nekonečne dlho až sa začínam báť, že skončím na stromoch. Našťastie pár metrov nad nimi ma to pustí, ale teraz už je to len o tom ako bezpečne pristáť. Všade podo mnou sú holé oblé rebrá na ktorých by to šlo, ale vietor fúka spoza priečneho hrebeňa, ktorý je už teraz vyššie ako ja, a nasvietené suché políčka kľudu vo vzduchu tiež nepridávajú. Na jednom ma zdvihne z dvoch metrov nad zemou, keď mám krídlo zabrzdené ako že už sedím, ale termika je proti. Takto ich prehopkám ešte pár, dokonca sa ešte chytám možnosti že by som sa zdvihol, ale natočím len pár metrov a potom už jeden z tých prašných kopčekov konečne trafím. V podstate obaja sme pristáli v tej istej dedine cca 2km od seba, aj keď v inom čase. Ten klesák snáď scucol celú dolinu :-(.
Schádzam na "hlavnú cestu" a idúc smerom ktorý som si vyhliadol zo vzduchu dúfam, že by ma nejaké auto mohlo zobrať. Premávka tu pravda nie je najhustejšia, odhadujem to tak na jedno auto za pol hodiny (v oboch smeroch spolu). Spoznávam nefalšovanú tvár mexického vidieka ale okrem miestnych psov si ma nikto nevšíma, tak si šlapem v prachu a teple ako nič. Nevšíma si ma ani prvé auto na ktoré mávam, tak o chvíľu dôjdem ku kostolu kde zbadám mototaxi (taká srandovná trojkolka, ktorej v Egypte hovoria tuk-tuk), ale dohovor s vodičom vďaka mojej neexistujúcej španielčine neprebieha nijako a zjavne nemá záujem o moje pesosy, tak idem ďalej pešo.
Druhé auto na ktoré mávnem je ústretovejšie. Naskakujem na korbu a už sa veziem. Po pekných pár kilometroch sa prašná cesta mení na asfaltovú a o chvíľu môj zvoz odbočuje a zastavuje, aby som mohol vypadnúť. Gracias a adios, ušetrili mi tak 2 hodiny šlapania. Tu už sa občas mihne aj taxík, tak začínam veriť že sa k autu dostanem ešte dnes. O chvíľu mi zastavuje chlapík, ktorý dokonca vie po anglicky, tak skáčem zas na korbu, ale po pár metroch zastavuje a ide na mňa so starou fintou, že nemá peniaze na benzín. Najprv chce 100 "bucks", tak sa dohodneme na 50, naloží ma do kabíny a ideme. Vypytuje sa všetko možné, pozná Československo (nesnažím sa mu vysvetliť samostatnosť Slovenska) a tak cesta celkom ubieha. Uvedomujem si, že to bolo oveľa ďalej ako som si myslel. Vzdušnou čiarou mi k štartu chýbalo asi 15 km, ale takto po ceste je to hádam aj 40.
Kuči už ma s úsmevom čaká pri aute, dostal sa tam podobne ako ja, akurát že jeho dobrodinec ho po pristátí naháňal tak dlho, až ho dohnal a presvedčil ho, že potrebuje pomoc aj keby nechcel. Za 46 pesos ho vezie k autu a cestou mu lámanou angličtinou rozpráva veselé príhody.
Chceme sa ísť najesť do rovnakej reštaurácie ako včera, lebo kompletné menu za 40$ sa nám dosť pozdávalo, ale vďaka tradične slabej navigácii sa asi hodinu len vozíme po uličkách kde to určite je blízko, ale nevieme to násť, tak to vzdávame a vyrážame na severozápad. Po cca 200 km odbočujeme z diaľnice na MX a zastavujeme v motoreste na okraji mesta Tehuacan - Huajuapan kde skladáme svoje unavené telá...
Tracklogs: Kučo a Veľký Robo
30.01.2001
Od tohto okamihu sa naša výprava za lietaním zmenila na viac-menej čisto cestovateľskú a to bol aj dôvod našej odmlky. Podľa názvu mesta "Tehuacan - Huajuapan" by človek predpokladal, ze pôjde o niečo historicky zaujímavé a prinajmenšom aj s nejakými tými pyramídami. Žiaľ, ak tu nejaké boli, my sme ich neobjavili a čo viac, hneď po odchode z hotela nás prepadol dážď a zbytočná zima. Skúsili sme sa schovať na miestnej "Miletičke", ale to nám nevydržalo dlho. Pri odchode sme sa zastavili v hamburgerovni na MX spôsob a dali sme si óbrovský hambáč-"Hamburguesa"za 30$. Na rozdiel od amerických žiadna majonéza. Na žemli natrieť dužinu z Avokáda, nato chudučké mäsko ktovie z čoho (ale psov tam behalo dosť...) a posypať neskutočnou kopou ovčieho syra. Samozrejme priostriť niečím štipľavým ;o) Následne na nete čekujeme počko a meníme plány o 180° a to doslova, sadáme do auta a prcháne do teplých krajov, smer Oaxaca (teraz však nie mesto, ale štát) a mierime k moru.
Keďže Atlantik sme už skúsili a neosvedčil sa pre studenú vodu, ideme pre zmenu skúsiť Pacifik, konkrétne pláže poniže Acapulca. Upršaná cesta nám pomaly ubieha a krajina vôkol nás sa postupne mení na snáď všetky vegetačné pásma vzhľadom na aktuálnu polohu a výšku. Z Tehuacanu nás vyprevádzajú óbrovské kaktusy, ktoré sa postupne menia na "Klenovec", ako zložením ihličnanov (nie, že by tu rástli naše dreviny, ale podobné) tak aj podobnosťou krajiny. Postupne sklesávame a ocitáme sa v pravom nepreniknutelnom pralese s lianami a palmami.
Cesta je miestami namiesto zvodidiel lemovaná len meter a pol vysokou trávou, avšak podľa krížov so sviečkami v miestach kde tráva nebola sa toto bezpečnostné riešenie veľmi neosvedčilo. Noc v týchto zemepisných šírkach prichádza rýchlo a nás zastihla v síce nie bohom zabudnutej pustine, ale všetkými ostatnými hej s hrdým názvom Santa Maria Zacatepec na miestnej fieste - oslave doteraz netušíme čoho. Z bezpečnej vzdialenosti sledujeme tancujúci dav a počúvame ohlušujúcu produkciu populárnej skupiny.
Dokonca si nás pomýlili s ostatnými hosťami a boli sme ponúknutí Coronilou (také šteniatko od piva). Máme za sebou ďalších vyše 400km tak hurá na kutě a ráno vejeme ďalej k moru...
31.01.2010
...no moc sme sa nevyspali, fiesta po skončení oficiálneho programu pokračovala na "našom", zrejme jedinom hoteli v meste skoro až do rána. Dávame ešte obhliadku mesta, alebo skôr miesta a už zas ubúdajú kilometre k nášmu cieľu. Pred obedom už cítime dych mora, ale cesta ide niekoľko kilometrov od pobrežia, tak (ako by povedal klasik) aj keď ho nevidíme, veríme, že tam je :o).
Vyberáme si odbočku s poetickým názvom "Playa Ventura" a po krátkom čase už sedíme za stolom a čakáme na miestne špecialitky. Potom už len "zevling" pri vode a boj s neuveriteľným príbojom teplého mora. Na večer vyrážame na posledné plánované miesto pred utorňajším odovzdaním auta...
01.02.2010
Prechádzame mestom Taxco známym ťažbou striebra. Letmo míňame Ixtapan de la sal obľúbené kúpeľné a vodno športové mesto pre nás zaujímavé PG štartom,
kde sme pred dvoma rokmi dali s Edom (Š) poobedný zlet a do auta sme sadali okolo polnoci. Nakoniec vidíme v diaľke štartovačku La Malinche, na ktorú mám pekné spomienky.
Teraz už len vyloviť v pamäti kadiaľ viedla cesta na štart. Tentokrát k nám však nebo nebolo milostivé a po výjazde na štartovisko dostávame peknú spŕšku z prehánky.
Balíme a ideme si do mesta Tenancingo so sochou krista pozrieť niečo pod zub. Odkedy cestujeme sa naša denná dávka scvrkla na jedno jedlo denne. Ani sa nenazdáme a poobede o tretej svitlo opäť slnko, tak čo iného, keď sme už tu, že? Po výjazde stretávame majiteľa štartovačky s Danielom Millerom, ako pripravuje svoj obstarožný tandem. Prehodíme zopár viet a ide sa na to.
Po štarte to stúpa samo, nie veľmi letí dopredu, proste podmienky ideálne na nejaký prúser. Ani nie po pár minutách začína zas pršať tak utekáme - letíme pred dažďom na druhý, nasvietený, okraj hrebeňa. Žiaľ podmienky boli dosť nevhodné pre pohodové lietanie (miestami na ušiach +6 m/s hore a dopredná rýchlosť 3-8 km/hod) a tak sadáme. Hneď sú pri nás domáci, ktorí nás presviedčajú, že potrebujeme pomoc a tak sadáme do áut a vezieme sa pre naše auto 20km po ceste na štart vzdialený 5-6km vzdušnou čiarou.
Ako sme sa neskôr dozvedeli v 40km vzdialnej Toluce bolo vtedy tornádo a vo Valle de pravo padali veľké krúpy. Niečo, čo domáci snáď ani nepamätajú. Balíme a Toluca to istí, večer líhame, aby sme ráno mohli odovzdať auto po našom putovaní. Najazdili sme 2.000 km minuli 6 nádrží benzínu, čo tu v MX stojí niečo okolo 7$ (1€ = 18$) prešli sme mestá Toluca, Mexico city, Tlaxcala, Puebla, Cordoba, Veracruz, Tierra Blanca, Oaxaca, Tehuacan, Santiago Pinotepa National, Chipancingo, Taxco, Tenancingo a zas Toluca...
Tracklog: Kučo
02.02.2010
Predpoveď počasia na najbližšie dni neveští nič dobrého (hlavne čo sa týka lietania), tak sa rozhodujeme že si požičané auto necháme o deň dlhšie a ideme sa pozrieť na najznámejšiu sopku Mexika Popocatepetl. Z Tolucy je to asi 160 km ale znamená to prejsť Mexico city čo sa pri našom navigačnom vybavení a schopnostiach ukazuje byť väčším dobrodružstvom ako samotný cieľ ciesty. Po zdanlivo nekonečnom posúvaní sa v zápchach, strácaní a zase nachádzaní cesty (tentokrát žiadny protismer) a menšej exkurzii v štvrti kde sme už vážne tušili že tam nemáme čo robiť sa nám podarí vymotať z toho megalopolisu a o pár desiatok kilometrov neskôr už začíname stúpať serpentínami na úbočí "Popo".
Chvíľami prší a zisťujeme, že už máme toho vozenia v aute tak akurát dosť ale vezieme sa ďalej keď už sme tu až do výšky 3600 m kde cesta síce pokračuje ale je uzavretá, pravdepodobne z dôvodu ochrany prírody. Celý masív vulkánu je skrytý v mraku, tak len na chvíľu vylezieme z auta a trasieme sa od zimy ktorej tu majú na rozdávanie. Dlho nám to nevydrží a ideme sa ešte "prejsť autom" po vyhliadkovom okruhu, hoci vďaka počasiu toho na vyhliadanie veľa nie je a potom už sa zas kľukatíme dole z kopca a za hustnúcej tmy sa opäť blížime k Ciudad de Mexico aby sme si zas trochu poblúdili. Celkom sa nám to darí, stačí minúť jednu odbočku a už sme niekde úplne inde než by sme chceli a tak zas hľadáme a skúšame a stojíme v zápche... ale nakoniec ako vždy zvíťazíme a nájdeme tú správnu cestu na Tolucu a za trvalého dažďa sa vraciame do hotela.
3.2.2010
Prší...
Doobeda vraciame auto a ideme späť (a spať) do hotela, lebo nič iné sa v tom lejaku veľmi robiť nedá.
4.2.2010
Naďalej prší a v správach sa začínajú objavovať reportáže o povodniach v rôznych častiach Mexika. Okolo obeda odchádzame z hotela a ideme taxíkom na autobusovú stanicu aby sme sa dostali späť do Valle de Bravo. Predpoveď na zajtra totiž sľubuje jasno a aj keď sa nám to zdá nepravdepodobné, nechceme zmeškať prípadný posledný letový deň nášho pobytu.
Na stanici máme riadny kus šťastia, keď po chvíli chodenia od prepážky k prepážke nakoniec objavíme tú správnu, kúpime si lístky a ešte si ani nestihneme sadnúť a autobus odchádza. Cesta prebieha v trvalom daždi celkom jednotvárne až kým prídeme do kopcov kde zostaneme stáť takmer hodinu. Na autobuse sa nedajú úplne zavrieť okná a vonkajšia teplota dosahujúca len pár stupňov nad nulou nám za prispenia silného vetra dáva pocítiť ako to asi vyzerá u nás. Keď sa konečne pohneme tak zistíme že dôvodom našej nedobrovoľnej zastávky bol zosuv pôdy, ktorý zatarasil cestu. Počasie sa tu zrejme v posledných dňoch dosť vybláznilo, lebo vidíme polámané stromy, strhnuté strechy a hlavne vodu úplne všade.
Po príchode do Valle zisťujeme že Pištovci sa ešte nevrátili z ich výletu k moru a keďže sa zvečerieva ideme si nájsť iné ubytovanie. Zamierime do rodinného hotelíka na námestí kde Kuči býval pred dvoma rokmi. Dostaneme miernu zľavu zo štandardnej ceny, možno aj preto že sme tam momentálne asi jediní hostia a ideme sa ešte na chvíľu pomotať po meste, hlavne aby sme našli bankomat, lebo máme dohromady 6 pesos. Stále viac alebo menej prší, tak chodíme popri domoch aby sme neboli úplne mokrí. Chceme ísť na tacos do nášho obľúbeného podniku ale má zavreté, tak si kupujeme len nejaké žemle v pekárni a postupne doiterujeme nazad do hotela. Dosť dlho bojujeme kým sa nám podarí rozchodiť pripojenie na internet, lebo hoci domáci je veľmi ochotný a spolupracuje ako vládze, jazyková bariéra nám to sťažuje a to že sám nevie poriadne prečítať heslo k wifi, ktoré má napísané v zošite, tomu tiež veľmi nepomáha. Po viacerých pokusoch a omyloch sa to podarí, napíšem mu heslo tak aby bolo jasné čo ktoré písmeno je a potom už len skontrolujeme maily, pozrieme nejaké videjká na vimeo a youtube a ideme spať, lebo zajtra to má byť letové.
05.02.2010
Úplne čistá modrá obloha a páliace slnko nás ráno presviedčajú že predpovedať počasie tu vedia. Ideme sa pozrieť či už sa vrátila slovensko-poľská výprava aby sme si mohli zobrať veci ktoré u nich máme a nachádzame ich ako už sa chystajú vyraziť na El Peňon. Berieme si čo je naše, nechávame Intoxy v paraglidovom obchode aby ich mohli pozrieť či by boli predajné a vraciame sa do hotela. Domáci už nám dohodol taxi na štart len za 100 pesos, takže nám neostáva nič iné než zobrať veci a nechať sa odviezť. Na štartovačke sa povaľuje len pár ľudí, niekoľko lešenárov si chystá svoje nádobíčko ale do vzduchu sa zatiaľ nikto nehrnie. Pridáme sa k čakajúcim a pozorujeme kumuly tvoriace sa všade v diaľke naokolo ale nad nami je čisto a modro.
Idú do toho prví dvaja chrústi a tak striedavo sa zdvíhajú a zas hnijú, nikoho veľmi nepresvedčili, ale časom už sa nám nechce čakať a postupne do toho skáčeme. Napriek všetkej tej vode na zemi, mexické slnko stíha vyrábať aj použiteľné stúpania a tak nasleduje klasický scenár, natočiť pár metrov nad štart, pustiť to k El Peňonu, pri ňom sa zdvihnúť a letieť na "crazy thermal". Tam mi Kaučo, Vyparinovci a Kučo utekajú keď nestihnem ich interval. Odvtedy ich už len pozorujem z niekoľkých kilometrov ako letia na koniec náhornej plošiny a snažím sa ich dobehnúť.
Pri anténach sa dosť dlho nemôžu dostať do rozumnej výšky, tak ich takmer dolietam a hoci nedávam "otočák", tak sa pripájam k našej skupine keď sa vracajú aby som nemusel letieť stále sám. Cestou naspäť sa mierne roztratíme, ale zas sa viac-menej schádzame pred preskokom na sopku. Dotáčam 2900 m a som si istý že s tou výškou tam doletím v pohode, keď minule mi stačilo o 200 metrov menej. To by som ale nesmel cestou stretnúť stabilných 3,5 m/s dolu, ktoré ma odsúdia k tomu, že dolietam k sopke len tak-tak nad stromami pred lúkou na jej úpätí a za pár sekúnd už si ju obzerám zblízka. Tracklog Robo
Ešte sa mi podarilo pri pristátí krivo stúpiť, takže okrem narazenej päty z La Malinche mám už teraz na ľavej nohe aj zľahka vyvrtnutý členok. Chodiť sa s tým dá, tak to veľmi neriešim.
O chvíľu nado mnou prelietajú ostatní a svahujú na sopke čakajúc kým sa to odtrhne. Pištovi sa po úhybnom manévri s bratom tiež darí vyhniť ale o jednu lúku ďalej, tak pajdám za ním aby sme sa nejako spolu dostali do Valle. Po pol hodinke čakania nás nakladá chlapík s dodávkou a dovezie nás až k domu, takže lepší zvoz sme si ani nemohli vymyslieť.
Kučo dolieta k La Torre, chvíľu sa tam ešte vyváža a potom mieri na pristávačku pri vode.Kaučo letí ako starý kaper a uzatvára trojuholník naspäť na štart, ale potom už sa mu nedarí natočiť a prvýkrát končí na oficiálnej pristávačke pod kopcom.
Motáme sa po meste a kupujeme suveníry, balíme veci na zajtrajší odjazd a ideme spať.
posledny let v Mexicu - Valle de Bravo
6.2.2010
Nechce sa nám vstávať lebo vieme že nás čaká dlhé a úmorné cestovanie ale nedá sa nič robiť, ak chceme stihnúť autobus o 10:20 do Mexico city, musíme sa rozhýbať. Kuči ešte vybieha na chvíľu do mesta kúpiť čo doteraz nestihol lebo sme na to mali necelé tri týždne :). Keď sa vráti, rozlúčime sa s naším domácim a plahočíme sa naložení ako mulice smerom na autobusovú stanicu. Po pár metroch sa spoza rohu vynorí už spomínaný náš hoteliér, schmatne batoh ktorý nesieme spoločne (keďže Intoxy sme nechali u Hectora v obchode, tak sme z dvoch tašiek spravili jednu), hodí si ho na chrbát a trieli pred nami na stanicu tak, že mu sotva stačíme. Autobus už je tam, kupujeme lístky po 103 pesos a o chvíľu už sa vezieme. Na naše zdesenie ale autobus nejde obvyklou trasou čo je dosť problém, lebo dole pri dome čaká Kaučo, ktorému sme povedali že nemusí chodiť na stanicu, že môže nastúpiť aj tam. Hneď mu posielame SMS na oba mobily, ale načo by ich mal zapnuté, že? Našťastie autobus do MX city chodí každú hodinu a keď už sa Kaučovi zdá že by sme tam mali dávno byť tak si telefón zapne a stihne sa taxíkom dotrepať na stanicu na ďalší spoj. Lístok si kupuje v autobuse, čoho šofér nezodpovedne využije a napáli mu ho za rovných 200.
Cesta nám trvá takmer 3 hodiny a potom ešte viac ako hodinu čakáme na stanici kým dorazí druhý autobus s Kaučom. Medzitým stačíme vyskúmať že na letisko sa dostaneme metrom z konečnej na konečnú a potom ešte kúsok ďalšou linkou. Kaučo prichádza naložený ako vysokohorský nosič, takže presun do metra je dosť makačka, keď ešte naviac vchod je obstavaný menším trhoviskom kde s naším nákladom mierne narúšame statiku niekoľkých šiatrov ale prebijeme sa úspešne. Lístok stojí smiešne 3 pesosy, zložíme bágle do rohu poloprázdneho vozňa a začína show. Na každej stanici viac ľudí pristupuje ako vystupuje, takže sa to celkom pekne plní a do toho sa medzi ľuďmi pretláčajú predavači všeličoho ale najčastejšie CD s lokálnymi skupinami, ktorí sú vybavení playerom v ruke a slušnou reprosústavou v ruksaku, takže si vychutnávame tvorbu miestnych populárno-ľudových umelcov pekne nahlas, aby to náhodou niekomu neuniklo. Aspoň že sú k sebe navzájom (a aj k nám) ohľaduplní a nepúšťajú svoju produkciu viacerí naraz.
Po dobrej polhodine jazdy sa dav zas zrieďuje, vystupujeme na konečnej a prestupujeme ešte na dve zastávky na inú trať. Potom už sme na letisku a vydávame sa hľadať náš check-in. Pochopiteľne je to presne na opačnom konci letiska a vozíky na batožinu tu neexistujú, tak sa vlečieme ako muly a občas si dávame bivak, lebo aj tak máme času za Tatru. V informáciách nám slečna oznámi že Iberia je v hale E, ale ako sa ukáže, taká tu vôbec nie je a až po ďalšom dotaze zistíme že to malo byť F. Ideme si baliť bágle do fólie keď nás miestny zriadenec pri pohľade na tie naše opachy upozorní že maximálna hmotnosť je 23 kg a ukáže nám váhu, kde si to môžme skontrolovať. Takže ešte chvíľu žonglujeme s vecami z batohu ktorý je nadlimit a darí sa nám to rozložiť tak aby žiaden nepresahoval povolenú normu, urobíme z nich zámotky a odovzdávame na prepravu, dúfajúc že ich ešte niekedy uvidíme.
Do odletu máme ešte skoro štyri hodiny tak už teraz naľahko ideme zas cez celé letisko do metra a smerujeme na Zócalo čo je hlavné námestie Ciudad de Mexico a s rozmermi 240x240 metrov jedno z tých väčších z celosvetového hľadiska. Podľa Aztéckej viery sa tu nachádzal stred nielen mesta ale aj celého vesmíru. Kuči ako miestny znalec (keďže už tu pred dvomi rokmi bol) nás smeruje k Torre Latinoamericana, kedysi najvyššiemu mrakodrapu Mexika, na ktorý sa dá vyvieť a poobzerať sa po okolí. On sám ostáva dole lebo už to raz videl a vraj stačilo, tak ideme len s Kaučom. Slnko už zapadá ale ešte vidno Popocatepetl, tentokrát bez mrakov a pod nami sa rozsvecujú svetlá mesta siahajúce od obzoru po obzor, je to fakt nekonečné more domov.
Keď zídeme dolu, je už úplná tma a sme už úplne hladní, tak ideme hľadať niečo čo by sa dalo zjesť a nechcelo zjesť nás. Na trhovisku ktoré objavujeme neďaleko si teda dávame hamburguesy a nejaké to pitie a pomaly mierime k metru, lebo na letisko je to predsa len kus cesty. Keď už sme tam, zastavíme sa ešte v jednom obchode s tričkami a tak dlho špekulujeme kto čo chce a nechce, že sa nám začína krátiť čas do odletu. A to až tak, že keď prejdeme cez bezpečnostnú kontrolu pri ktorej nám zas padajú gate lebo si musíme vyberať opasky, hneď nás odchytí chlapík od Iberie s vysielačkou a hlási niekomu že už nás má a ženie nás do lietadla, ktoré zjavne čaká už len na nás. Tak sa naložíme, zabuchnú za nami dvere a aj tak ešte dobrých 15 minút stojíme kým začneme rolovať. Potom už nasleduje len asi 10 hodín nudy a nepohodlného sedenia v stiesnenom priestore a pristávame v Madride.
Presun z terminálu na terminál a ďalšie skoro 3 hodiny ešte tesnejšieho priestoru a navyše sedíme na zlej strane lietadla, lebo Alpy sú na druhej strane, takže sa ani nie je na čo pozerať. O pol siedmej večer pristávame vo Schwechate, je tu hnusná zima a také čosi biele po zemi, čo sme už aj zabudli ako vyzerá. Batožina tentokrát dorazila v takmer dokonalom stave, ale ako doma Kuči zistí, fľaša mezcalu ktorú viezol ako darček, nezvládla jemné zaobchádzanie letiskového personálu a pekne mu navoňala padák aj sedačku kde bola zabalená.
Inak sme všetci zdraví a tešíme sa na ďalší výlet...
Komentáře
Přehled komentářů
"Nakoniec som došiel tretí od konca, čiže dva kone som predbehol, na čo som náležite hrdý."
:-D
(L.V., 24. 1. 2010 12:55)